Každý z nás si zrejme z detstva pamätá, ako trávil čas v kuchyni s mamou alebo starou mamou. Vôňa slivkového koláča a to, s akou ľahkosťou robili kysnuté cesto sú spomienky, na ktoré nechceme nikdy zabudnúť. Lucia Chrenko je šikovné žieňa, mamina 5 ročného Adamka, ktorá sa rozhodla, že rodina pri spoločnom stole je niečo, čo chce aby si pamätali aj jej deti.
View this post on Instagram
Ak už v dnešnej modernej dobe nepoužívate kuchárske knihy, túto budete chcieť mať doma. Je iná a jedinečná, pretože sa v nej nachádzajú recepty so starkinej písanky, ktoré sú tradičné a občas aj vylepšené a sú presne na nôtu, podľa ktorej skladali recepty naše mamy a staré mamy.
Štyri kapitoly spájajú desiatky rokov staré rodinné recepty, ktoré sa Lucia rozhodla predstaviť všetkým, ktorí milujú varenie a tradičné pečenie. Aj takto si autorka uctila naše tradície a svoje spomienky z detstva. Lucia Chrenko vyštudovala francúzsky a taliansky jazyk, v oboch krajinách študovala aj pracovala. Túžba po rodine ju však vrátila domov, do Trnavy a aj vďaka tomu mohla vzniknúť unikátna kuchárska kniha Tak ma mama naučila.
Knihu si môžete zakúpiť napríklad v kníhkupectvách Martinus, v Artfore alebo priamo na e-shope vydavateľstva Inspira Publishing.
To, ako sa žena a matka dostane k vareniu, je zrejme zbytočná otázka, no bol tam nejaký moment, ktorý všetko zmenil? Ako sa to vlastne žene stane a podarí, že dá vareniu nejaký hlbší zmysel?
Pre väčšinu žien je podľa mňa varenie samozrejmé, lebo rodina je hladná. Aspoň teda moja je hladná, lebo mám okolo seba samých chlapov.
Mne začalo varenie dávať hlbší zmysel, odkedy som mama. Neberiem to ako povinnosť, ale ako čas strávený spolu, preto som aj začala písať svoju prvú knihu. Zistila som totiž, že najviac času trávime s Adamkom v kuchyni, a že robíme veci, ktoré si pamätám z detstva. Tam bol silný moment, kedy mi docvaklo, že to musím zaznamenať. A nakoniec z toho bola aj dobrá zábava, keď sa môj dom menil na ateliér a fotili sme knihu.
Keď si máte vybaviť nejakú spomienku na detstvo a maminu alebo babičkinu kuchyňu, čo vidíte? Ako to u vás kedysi vyzeralo?
Mamina babka, teda moja prababka, zaviedla pred 100 rokmi koláčovú sobotu. Mala taký zvyk, že vždy v sobotu ráno zamiesila kysnuté cesto a doobeda boli hotové koláče. Makovník, orechovník, tvarohovník, kakaovník alebo lekvárové buchty. Rodina sa postretala a potom sa k obedu rozišli každý svojou cestou. Tento doobedný sobotný rituál u nás funguje dodnes. Vždy sa veľmi teším, že sa všetci, aj keď už nebývame v rodičovskom dome, na chvíľu postretáme u mamy na koláče. U nás je jednoducho sobota koláčová!
Viem, že ste študovali francúzsky a taliansky jazyk, prečo ste sa nevybrali cestou niektorej z týchto kuchýň? Sú predsa kolískou varenia a sú mimoriadne populárne.
Keď som povedala môjmu mužovi, že chcem napísať kuchárku, automaticky si myslel, že to bude nejaká talianska kuchyňa. Taliansko nám je veľmi blízke. Ich kuchyňa je rýchla a chutná a ja často doma varím práve talianske jedlá. Ale ja som nechcela písať knihu o ničom takomto. Na materskej som pochopila dôležitosť rodiny a toho, čo chcem synovi odovzdať. Moja kuchárka nie je iba o varení, ale aj o dôležitosti stretávania sa, a u nás sa to teda väčšinou odohráva pri jedle.
Sú slovenské recepty a postupy niečím výnimočné alebo charakteristické?
Neviem či, viem odpovedať až takto všeobecne, ale napríklad obe moje starké (prababky) boli veľmi šetrné osoby, vedeli všetko zužitkovať a boli maximálne sezónne. Dnes by boli dokonca veľmi moderné, lebo boli totálne zero waste, ale tak to voľakedy bolo. Ja varím takúto kuchyňu v knihe. Takže slovenské recepty sú pre mňa sezónne a výnimočné sú pre mňa určite, lebo to beriem ako dedičstvo.
Vaša kuchárska kniha nie je len o varení. Je to aj o návrate k spoločnému rodinnému stolu. Je pre vás tento rituál dôležitý? Ako sa na to pozerá vaša rodina?
Prvé čo som povedala, keď sme sa mali sťahovať do domu, bolo, že musíme kúpiť veľký stôl. Každý má za ním miesto a stolovanie má svoj význam. My sme v tomto taká netypická rodina, lebo v škôlke sa ma učili, že pri jedle sa nerozpráva, u nás sa práveže pri jedle rozpráva. Aj keď všetci dnes žijeme rýchlo ja sa snažím, aby aspoň raz za deň sme jedli spolu. Niekedy sú to raňajky, keď vyrážame z domu neskôr, inokedy večera, ale stretnúť sa za stolom je pre mňa dôležité.
Organizujete doma aj spoločné obedy pre širšiu rodinu (napr. pri nejakých príležitostiach)?
Áno, na oslavy narodenín sa stretávame spolu všetci aj babky a dedkovia. To je nás vždy plný dom.
Narazili ste aj na ozajstný skvost?
Všetko, čo sa mi zachovalo po mojich predkoch je pre mňa vzácne. Ale jeden rodinný skvost sa ku mne dostal, až keď som knihu dokončovala a našťastie sa mi ho tam podarilo zakomponovať. Je to 120 rokov stará kuchárska kniha, ktorú používala moja praprababka. Nemá už obálku ani prvých pár strán, takže neviem ako sa volá, kto ju napísal, ale recepty sú neporušené. Do svojej knihy som použila niektoré stránky do kapitoly Alchýmia zavárania, lebo sa mi veľmi páčilo, ako staré kuchárky narábali so slovami, páči sa mi slovosled v starých knihách a aj to zero waste, čo mali prirodzene v sebe, lebo vedeli zužitkovať všetko.
Pochádzajú recepty len z vašej blízkej rodiny alebo ste šli aj ďalej a skúmali ste tradície aj iných rodín.
Je to rodinná kuchárka. Tá starká, ktorou ováram svoju knihu, ani nevie, ale zanechala mi materiál na ďalších desať, keby som chcela. (smiech)
V čom je Vaša tradičná kuchárka netradičná?
Ja nie som šéfkuchárka, ani foodblogerka, takže moja kniha je veľmi osobitá. Kapitoly som nerozdeľovala na predjedlá a hlavné jedlá a podobne, ale dala som im príznačné mená podľa obsahu: Zo starkinej písanky, Tradičné a vylepšené, Alchýmia zavárania a Krásna každodennosť. Iná je aj v tom, že sú tam texty alebo fotky, ktoré by ste v bežnej kuchárke nenašli. Nie je to len recept vpravo a fotka hotového jedla vľavo. Použila som všetky svoje staré lyžičky, naberačky a taniere. Všetko je autentické a moje.
Čo najradšej varíte, prípadne pečiete?
Cez týždeň varím rýchlo, rada jem aj mimo domu. Ale keď sa mám už s niečím rozkladať tak milujem šúľanky a sviečkovú. K sviečkovej omáčke robíme dokonca výbornú knedľu zo zemiakového cesta. Cesto ako na šúľanky, ale je tam taká finta. Toto všetko mám tiež v knihe.
A z pečenia u nás, teraz na jeseň, ide bábovka. To je ideálne k čaju, keď prídeme domov z prechádzky.
Je nejaký recept, ktorý by ste vyzdvihli a odporučili aj našim čitateľkám?
Odporučila by som im možno práve tú bábovku. Ja ju volám v knihe bábovka podľa nálady. Lebo udávám základný recept a potom je na vás, aký finál jej dáte. Či už bude gaštanová, alebo s tvarohom, alebo taká čistá základná.
Recept na bábovku podľa Lucie Chrenko
- 4 vajcia
- 250 g trstinového cukru
- 120 g rozpusteného masla
- 125 ml mlieka
- 300 g polohrubej múky (alebo 150 g múky + 150 g zmes podľa chuti)
- ½ prášku do pečiva
Postup:
View this post on Instagram
- Ako prvé si rozohrejeme rúru na 200 °C. Bábovnicu vymažeme maslom a vysypeme múkou. Žĺtka s cukrom šľaháme dovtedy, kým nevytvoria penu a nezdvojnásobia svoj objem. Maslo si rozpustíme a pomaly ho prilievame do žĺtkovej zmesi.
- Postupne pridáme aj mlieko. Do misky si navážime 300 g múky, alebo variant zo 150 g múky a ďalších 150 g podľa chuti a nálady. Môže to byť zmes gaštanovej múky, mletých alebo nasekaných orechov, maku, makovej múky, kakaa, hrozienok, tak aby spolu s polohrubou múkou tvorili 300 g suchej zmesi. Všetko spolu zmiešame a pridáme vyšľahaný sneh z bielkov. Premiešanú zmes vylejeme do bábovnice a dáme piecť.
- Keď už má bábovka kôrku, môžeme ju prikryť alobalom, aby nám neprihorela. Po 50 minútach skúsime pichnúť do bábovky špajľou. Ak je čistá, bábovka je hotová, ak nie, ešte ju dopečieme.
Luciu Chrenko môžete sledovať aj na Instagrame a nájdete ju tam ako luciachrenko. Do jej kuchárskej tvorby sa okamžite zamilujete.
Nahlásiť chybu v článku