Koronavírus so sebou priniesol množstvo srdcervúcich príbehov, ktoré ľudí chytia za srdce. Také príspevky sa veľmi často objavujú na sociálnych sieťach.
To je aj príspevok, ktorý zverejnili na stránke Nekŕmte nás odpadom. Ten získal už takmer 2 000 reakcií.
„Chápem, že už nemôžem k babke do Kovariec, preháňať sa po záhrade a objavovať svet „za humnom“. Chápem aj, že nemôžem už ani k babke do Krušoviec, kde zas v komore vždy, so železnou pravidelnosťou čakali napečené aspoň dva rôzne, „prudko čokoládové“ koláče. Proste pre toho, kto prv príde… Aj to chápem. Veď napokon, bodaj by som sa aj ja dožil 92 rokov ako babka. Lenže… Lenže už nemôžem ani len k našim.
Prišiel o oboch rodičov
Kde sme sa síce aj narobili okolo domu, ale aj prežili kopec srandy a pohody. Už mi nikto nezabalí fajnové domáce jedlo „na cestu“. Už sa nestretneme všetci spolu na Vianoce, už si nič nenájdem pod stromčekom. Neviem vlastne či vôbec ešte nejaký stromček v živote postavím, to bola pre mňa vždy „rodinná záležitosť“. A ten mamin majonézový šalát! Už nemôžem. Všetci sú preč. Tento rok som dostal 25. januára, na narodeniny, akurát tak jediný „darček“: Covid.
Ani mi len naši nenapísali, lebo to už sami ležali v nemocnici na kyslíku. Naopak, miesto toho aby som niečo dostal, mi bolo niečo zobrané. To najcennejšie – tretieho februára mi Covid vzal otca, a včera aj mamu. Zvláštny pocit. Prázdno. Bezradnosť. Nasranosť na celý svet. Obzvlášť na všetkých tých idiotov čo ešte aj dnes šíria hoaxy, že Covid neexistuje, resp. že o nič nejde, len o „chrípočku“, a opatrenia sú prehnané.
Umieranie, na ktoré sa nedá pozerať
Verím, že ani jeden z tých blbečkov nevidel ako vyzerá 6 týždňové umieranie na následky tej „chrípočky“, keď už človek dávno nie je infekčný, ale postupne sa mu rozpadá mozog, a pľúca až tak, že v nich vznikne diera. Akokoľvek som však nasraný, aj tak neviem tej vytretej lúze šíriacej smrteľné nebezpečné nezmysly želať rovnaký osud, lebo umieranie na Covid vie byť fakt dlhé a fakt strašné. Ak zomriete vďaka Covid na embóliu a následné multiorgánové zlyhanie, to ste ešte mali kurva šťastie… Avšak…
Hoci som z toho teraz totálne v prdeli, zároveň to neviem vzdať. Nemôžem, logika nepustí. Stále mi chodí po rozume ten druhý „uhol pohľadu“: A kam si chodili rodičia „po domácu stravu“? Kam chodili užiť si pohodu a darčeky na Vianoce? No práve… Nikam, veď už tiež nemali rodičov. Nie. To oni boli tí, čo navarili domáce pre iných. To oni boli tí, čo robili Vianočnú pohodu iným. Nesťažovali si, nemudrovali, nevyplakávali nad osudom, ale makali. Makali, až kým sa vďaka chodeniu do práce nenakazili medzi ľuďmi Covidom, makali až do svojej smrti aby mohli robiť radosť iným.
Skončila sa jedna éra
Skončila jedna éra. A kurevsky to bolí. Ale nevzdám to, pretože okrem všetkého čo nemôžem, niečo aj môžem. Môžem si vziať od nich príklad. Len… prečo po mne život nechce radšej niečo jednoduchšie? Aby som napríklad vlastnými rukami postavil most na Mesiac? Pretože nebyť pohodlný, nebyť idiot, ale byť zodpovedný, premýšľať nad svojimi činmi a makať a prinášať radosť iným, zas nie je len tak…
A tak, akokoľvek so mnou teraz mnohí nebudú súhlasiť: Áno, aj ja som za, aby sme neboli kŕmení odpadom. Ale poslednou dobou hlavne odpadom v podobe ľudí, ktorí o čo menej vedia, o to agresívnejšie svoje nebezpečné názory presadzujú. Covid nie je chrípočka, Covid je smrteľne nebezpečný vírus, ďaleko horší od bežnej chrípky. A nie, očkovanie nie je zlo, ale jediná možnosť ako takýmto zbytočným tragédiám zabrániť. Myslite.“
Nahlásiť chybu v článku