Vinczeovci už detaily o synčekovi netaja. Hoci boli predtým viazaní mlčanlivosťou, kvôli ktorej nemohli prezradiť vek, pohlavie, ani meno synčeka, vyzerá to tak, že ich mlčanie skončilo. Najnovšie prehovoril hrdý dedko.
Spisovateľ a hrdý dvojnásobný dedko Jozef Banáš pridal na svoj facebook prvú fotku so synom dcéry Adely. V milom príspevku sa podelil o svoje skúsenosti s malým chlapčekom a zároveň si zaspomínal na časy, kedy sa on sám stal otcom. Ľutuje totiž, že sa svojim deťom viac nevenoval, keď boli malé, a tak sa to snaží teraz napraviť pri vnúčatách.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Dáva mu zabrať
Jozef v príspevku spomenul svoju vnučku Natali, ktorá je dcérou jeho staršej dcéry Márie. Tá s ňou žije v Prahe, a tak si ju starí rodičia užívajú len cez prázdniny. Synčeka Vinczeovcov má však bližšie, a tak ho môže strážiť častejšie, s čím sa mu spája aj zopár vtipných a milých historiek.
„Teraz prišiel do rodiny náš malý zázrak, vnúčik, najkrajší dar aký mohli Adelka s Viktorom a my s nimi dostať. Občas mávame malého u nás, keď majú Adelka s Vikim povinnosti. Poviem vám, aj tých pár hodín dá zabrať. Obdivujem mamičky, ktoré majú viac detí natrvalo,“ priznal známy spisovateľ.
Malý už chodí
Hrdý dedko sa v príspevku zároveň pochválil informáciou, že jeho vnúčik už nelezie po štyroch, ale začal chodiť. Tým pádom už zvládne robiť väčšiu neplechu, čo, samozrejme, musel dedko oznámiť svetu. Napísal: „Ustrážiť deťúrence pripravené v každej chvíli strhnúť na seba tanier s polievkou či len obrus je fuška. Stáť na vlastných však má aj mnoho predností, dieťa vypína a zapína pračku, umývačku či ventilátor, a strká si do úst predmety nielen z dlážky, ale aj zo stola.“
A nielen to. Jozef priznal aj ďalšie detaily o malom: „Všimol som si, že malému sa najlepšie kaká keď ho mám na koni, v tejto polohe aj veľmi rád prská na moju plešinu. Keď ho pre zmenu vezmem do náručia, s obľubou mi zhadzuje okuliare, podobne aj babičke. Vďaka tenisovým loptičkám, ktoré systematicky a rád hádže pod knižnicu, našiel som tam zopár zapadnutých vecí, pre ktoré sa mi v časoch, keď som bol pružnejší nechcelo zohnúť.“
Zaslúžený oddych pri kočíkovaní
Kočíkovanie Jozef považuje za chvíľku na oddych, a preto takto pomenoval aj zverejnenú fotografiu.
„Zhodneme sa však v tom, že nech dieťatko plače, lieta, strháva veci zo stola, hádže pod knižnicu či dolepí sa živicou zo šišiek, jediný jeho úsmev nás odzbrojí a sme ochotní chodiť po štyroch, bučať ako kravička či skákať ako koník. Robím to rád, lebo viem, že zákonite príde chvíľa, keď malý unavený zaspí a ja si môžem hodinku oddýchnuť pri kočíkovaní. Babička, na ktorú som takmer zabudol, si po všetkom tom nepodstatnom kŕmení, prebaľovaní, uspávaní a iných osviežujúcich aktivitách, môže dožičiť oddych pri varení obeda. Verte, že si za celý deň nespomeniem, že mám rozpísaný nový román,“ uzavrel hrdý dedko.
Nahlásiť chybu v článku