Každý rodič už určite zažil situáciu, keď opúšťa miestnosť a zrazu počuje plač svojho dieťaťa. Chýbate mu. Niekedy vás to trochu prekvapí , inokedy naštve, že je od vás dieťa tak závislé. Táto jednoduchá interakcia sa nám dnes zdá bezvýznamná, ale pred 50 rokmi vedci použili podobný scenár v laboratórnych podmienkach.
V tom čase sa to považovalo za revolučnú psychologickú myšlienku tzv. teóriu pripútanosti, o ktorej aspektoch nedávno informoval portál Mother.ly.
View this post on Instagram
Zakladateľmi teórie sú John Bowlby a Mary Ainsworth, ktorí pochopili, že pripútanosť dieťa na rodiča sa vyvíja v kontexte citového vzťahu, nielen prostredníctvom uspokojenia fyzických potrieb. Príkladmi boli i deti odlúčené počas vojnového obdobia od svojich rodičov, kedy dokázali po emocionálnej stránke priľnúť k svojim opatrovateľom.
Ak rodič reaguje na emocionálnu potrebu bezpečnosti a ochrany dieťaťa, dieťa sa dozvie, že sa na neho môže spoľahnúť. Naopak, ak sú potreby dieťaťa neuspokojené nereagovaním od rodiča, dieťa sa dozvie, že sa na neho nemôže spoliehať. Zároveň si môže vyvinúť prostriedky, ako sa s tým vyrovnať, napríklad sa rodičovi okato vyhýba.
View this post on Instagram
Jemná súhra zladenia sa s potrebami dieťaťa
Každému sa počas materstva stalo, že nesprávne pochopil signály dieťaťa. Krása teórie pripútanosti spočíva v tom, že ponúka priestor pre nesprávny postup. Výskum nepredpokladá, že matky sú dokonalé. Významný britský pediater a psychoanalytik D.W. Winnicott popisuje materstvo nasledovne: „Dosť dobrá matka začína materstvo takmer úplným prispôsobením sa potrebám svojho dieťaťa a postupom času sa prispôsobuje menej a menej, čo súvisí s rastúcou schopnosťou dieťaťa vyrovnať sa s jej zlyhaním.“
V určitom okamihu matka zlyhá malými spôsobmi, ktoré si vyžadujú prispôsobenie dieťaťa alebo vysporiadanie sa so stresom. Nehovoríme o prípadoch nedbalosti alebo zneužitia, tie patria do úplne inej kategórie. Práve tieto malé zlyhania pomáhajú dieťaťu rásť v kľúčových schopnostiach. Učia ho zvládať stres a vedú k nezávislosti. Časom pomáhajú dieťaťu pochopiť, ako možno konflikty vo vzťahoch vyriešiť pokojne a vybudovať dôveru. Dôvera je samozrejme základom zdravého vzťahu. Deti, ktoré majú hlbokú dôveru jednoduchšie prijmú vedenie, dokonca aj disciplínu.
View this post on Instagram
Má v teórii pripútanosti úlohu i temperament?
Áno, temperament predstavuje kľúčový prvok dieťaťa. Interakcia medzi týmito prvkami priamo súvisí s oblasťami, ako je úroveň aktivity, vytrvalosť, adaptabilita alebo intenzita. Ak ste rodičom už nejaký ten rôčik, uvedomujete si, aké sú rôzne deti, pokiaľ ide o temperament, ktorí sa objavuje už v rannom detstve. Niektoré deti nereagujú výrazne na zmeny v rutine alebo prostredí, zatiaľ čo iné reagujú oveľa ťažšie. Tieto prirodzené rozdiely v temperamente môžu ovplyvniť pripútanosť rodiča a dieťaťa. Napríklad dieťa, ktoré má introvertnejšiu, opatrnejšiu povahu s rodičovi, ktorý má extrovertnejšiu. Rodič môže opatrné správanie dieťaťa interpretovať ako zvláštne alebo zaťažujúce, vzhľadom na odlišnosť od svojej vlastnej tendencie vystupovania.
View this post on Instagram
Inými slovami, schopnosť reagovať pri budovaní pripútanosti musí pochádzať z miesta pochopenia potrieb konkrétneho dieťaťa, nie z predpokladaného pochopenia potreby založenej na želaniach rodičov. V našom modernom svete rodičovstva, ktorému dominujú rady, zbierky stratégií a pod. nám teória pripútania pripomína jednu dôležitú pravdu, že rodičovstvo je vzťah, nie je to práca alebo súbor techník, alebo dokonca niečo, čo sa má zvládnuť. Rodičovstvo v najlepšej forme je proces formovania celoživotného vzťahu s dieťaťom. Rovnako ako všetky vzťahy,tak aj vzťah rodič – dieťa je jedinečný a rôznorodý, ako ste vy aj váš potomok.
Nahlásiť chybu v článku