Pracovať v zdravotníctve s chorými či bezvládnymi ľuďmi, často na sklonku ich životov je nesmierne ťažké a len tí najsilnejší a najstatočnejší sa dokážu o takýchto ľudí starať. Títo statoční lekári či sestričky sú často pri ľuďoch a v ich posledných chvíľach života a niekedy si vypočujú naozaj strašidelné no niekedy aj veľmi dojemné hlášky tesne pred smrťou pacientov.
Prečítajte si tie najpútavejšie zážitky od ošetrovateľov, lekárov a sestričiek a príbuzných, ktoré si vypočuli od ľudí na smrteľnej posteli.
Lekár v sanitke prepravoval pacienta s problémami so srdcom. Sledoval som monitor a prístroj, ktorý mu robil EKG. Potom zrazu začalo srdce spomaľovať a prestalo biť a aj pumpovať krv. Pacient však bol ešte pár sekúnd pri vedomí a jediné, čo mi povedal bolo: „Ale ja nevidím svetlo.“ Následne upadol do bezvedomia. Snažil som sa ho ešte oživovať, no umrel.
Pracujem JIS-ke na kardiológií. Mali sme pacienta, ktorému praskla pľúcna tepna. V jednej chvíli s nami ešte žartoval a zrazu sa mu z úst začala chrliť krv. Jeho posledné slová boli: „Prečo sa to so mnou deje?“ Aj po toľkých rokoch ma to stále desí, keď si na to spomeniem.
Prišiel k nám muž s ťažkou dýchavičnosťou. Jeho stav sa stále zhoršoval, a tak sme ho previezli na JIS-ku. Väčšinou, keď tam niekoho prevážame, tak všetko robíme my, ale on sa odrazu vzchopil a prešiel tam sám. Keď si mal ľahnúť na posteľ, tak ju začal upravovať, narovnával vankúš a plachtu. Keď sme sa ho pýtali, prečo to robí, odvetil: „Chcem mať peknú posteľ na ktorej umriem.“ Muž si na ňu pokojne ľahol a poprosil nás, nech ho chvíľu necháme tak. O pár minút zomrel.
Som zdravotná sestra a predtým som pracovala na oddelení s ľuďmi s pokročilou Alzheimerovou chorobou. Moja obľúbená pacientka, s ktorou som sa rada rozprávala, začala postupne upadať, a tak som ju chodila častejšie pozerať. Posledné dva týždne pred smrťou už nepovedala ani slovo a ja som sa snažila aspoň niečo hovoriť, aby sa necítila osamelo. Jeden večer som jej doniesla lieky, niečo som jej povedala a oznámila, že ráno opäť za ňou prídem. Na to sa mi láskavo pozrela do očí a povedala: „Vyzeráš ako anjel“. Bola som z toho prekvapená, keďže vtedy už vôbec nerozprávala. Zomrela na druhý deň ráno.
Starý pán v hospici, ktorý už niekoľko dní nič nepovedal zrazu riekol: „Ale ja neviem, ako sa tam mám dostať“. Po chvíli zomrel.
Jeden pán, o ktorého som sa starala mi povedal: „Choď pokojne domov maličká, už si pre mňa toho urobila dosť,“ a pozrel sa na mňa výrazom vyrovnaným so svojim osudom. Krátko na to zomrel.
Moja mama prišla k môjmu pradedovi v nemocnici. Celé dni len ležal a nereagoval. Keď prišla mama, po chvíli začal reagovať a povedal: „Som rád, že si tu. Čakal som na to, kedy prídeš“. Potom zomrel.
Pracoval som v pohrebnom ústave. Išli sme do jedného opatrovateľského domu prevziať telo muža, ktorý tam minulú noc zomrel. Ako sme išli chodbou, jeden z klientov hospicu otvoril dvere a milo nás pozdravil. Po chvíli nám povedal: „Uvidíme sa na budúci týždeň“. Vtedy sme tomu nerozumeli, no presne o týždeň sme tam išli opäť a verte tomu alebo nie, ale prišli sme po jeho telo. Doteraz tomu nerozumiem.
V hospici pre umierajúcich ľudí sme mali zvyčajne starých ľudí. Raz k nám doniesli ale mladého chlapca, mal okolo 20 rokov. Bol členom gangu a zlyhávala mu pečeň, kvôli rozsiahlej rakovine. Bol agresívny, nikoho nechcel mať pri sebe. Rodina, ktorá bol veľmi pobožná, bola z neho zúfalá, no chceli mu byť v jeho posledných chvíľach oporou. Matka (mimoriadne krásna žena) ho prosila, aby sa nerúhal a prijal v srdci Ježiša. On len nadával a posielaj ju aj Ježiša…no viete kam. V deň keď zomrel som počula z jeho izby krik. Vbehla som tam, chlapec ležal na zemi, nariekal a vravel: „Odpustite mi, odpustite mi všetko, čo som urobil“. Kým stihol prísť sanitár, aby mi ho pomohol vyložiť na posteľ, tak medzitým umrel.
17 ročná dievčina utrpela ťažkú autonehodu. Dopovali sme ju morfiom, aby necítila bolesť. Jediné čo stihla povedať bolo: „Veľmi, veľmi vás prosím, nehovorte mojej maminke, že som pila. Bola by zo mňa nešťastná“. Krátko na to umrela.
Milá stará pani nás žiadala, aby sme ju obliekli do bielych šiat. Keď som sa jej opýtala prečo, odvetila: „Je tu muž v čiernom kabáte“ a ukázala na roh miestnosti. Pozrela som sa tam, no nik tam nebol. Keď som od nej chcela, aby ho popísala, povedala: „Je celý v čiernom a má na hlave cylinder.“ Potom sa nahla ku mne a šeptom povedala: „Má krvavočervené oči“. Ešte tú noc stará pani zomrela. Vždy keď prídem do tej miestnosti, ovládne ma zlý pocit.
Môj dedo mal ťažké komplikácie spojené s cukrovkou a nevyzeralo to s ním dobre. Celá rodina sme sa pri ňom zhromaždili, až na strýka, ktorý pracoval v inom štáte. Môj otec dedovi povedal: „Papa, budeš musieť vydržať, Bruce je už na ceste“. Dedo sa opýtal, za ako dlho príde. Povedali sme mu, že o 17 hodín. Na to odvetil: „17 hodín je dlhá doba, ale dobre“. Po 17 hodinách Bruce prišiel a išiel rovno za dedom. 20 minút po tom, ako dedo Brucea videl, tak vydýchol naposledy.
Môj najdesivejší zážitok bol takýto: Muž mal strašný predsmrtný záchvat a kričal: „Diabol je v mojej izbe, ale Boh je so mnou. Nebojím sa ťa!“ Kričal celú noc a snažil sa od seba toho diabla odohnať. Dookola kričal: „Vypadni satan, vypadni odtiaľto!“Podávanie sedatív nezaberalo a lekár s morfiom mohol prísť až ráno. Keď muž nadránom utíchol, zistili sme, že zomrel. Oči mal dokorán otvorené a na tvári mal diabolský úškrn.
Je hrozné, keď smrť postihne deti. Dvaja mladí chlapci sa hrali so zapaľovačom a horľavinou. Stačila jedna neopatrnosť a jeden z nich začal horieť. Keď ho k nám priviezli, mal rozsiahle popáleniny, bol doslova nahý, keďže všetko oblečenie na ňom zhorelo. Muselo ho to ukrutne bolieť, no jediné čo povedal bolo: „Ach, moja maminka sa bude veľmi hnevať, keď zistí, že som si zničil tie pekné šaty, čo mi kúpila“. Na druhý deň na následky masívnych popálení zomrel.
Môj starý otec zažil hrôzy 2. svetovej vojny a bol väznený nacistami. Bol v agónii, blúznil a po nemecky prosil lekárov, aby ho prepustili. Lekár, ktorý ho liečil vedel po nemecky a odpovedal mu: „Ste voľný, Herr Caticature, ste voľný. Dôvody vašej väzby pominuli. Môžete ísť domov za svojou rodinou“. Keď to starý otec počul, upokojil sa a zaspal. V spánku zomrel. Dodnes som tomu lekárovi nesmierne vďačný.
Pracujem v oddelení pre dlhodobo chorých a jedna pacientka umierala na rakovinu pľúc. Nikto ju nikdy neprišiel navštíviť, no hovorila, že má neter, ktorú si veľmi vážila a vždy ju čakala, že za ňou príde. V deň kedy som videla, že to je jej posledný, som bola pri nej a držala ju za ruku. Opäť sa dožadovala netere. Na to som jej povedala: „Neter sem pred chvíľou volala a je na ceste sem. Čoskoro tu bude“ Láskavo na mňa pozrela, usmiala sa a zavrela oči. O 5 minút na to už nedýchala. Jej neter nikdy neprišla, ani sa nikdy neozvala. Dodnes neviem, či som urobila dobre, že som si to vymyslela, no vtedy mi to prišlo správne.
Jeden pacient sa bál, že umrie sám bez toho, aby sa rozlúčil so svojou rodinou. Lekári hovorili, že sa pri živote držal celé tri hodiny. Zomrel 10 minút potom, ako do izby konečne dorazila jeho rodina a mohol sa tak s nimi naposledy rozlúčiť.
ladbible.com, viralthread.com
Nahlásiť chybu v článku