Lucia Chrenko vytvorila niečo, čo na slovenskom trhu ešte nebolo. Bohémky sú pre každú ženu, ktorá miluje zákusky, šperky a chce o všetkom vedieť viac

Prvú knihu napísala na materskej a už vtedy vytvorila niečo, čo na slovenskom trhu ešte nebolo. Hoci ju pripravovali na neúspech, prvotina sa stala bestsellerom. Druhá kniha je ešte osobitejšia ako prvá a dokáže osloviť všetky ženy, ktoré jednoducho potrebujú stráviť čas samy so sebou. Lucia Chrenko, autorka knihy Tak ma mama naučila, predstavila na trhu novinku Bohémky.

Pod názvom si však nepredstavujte len prvoplánovo ženy poživačníčky. Aj tu nájdete prepojenie s receptom. Bohémky sú československý zákusok, ktorý bol veľmi populárny. Práve v takomto duchu sa nesie aj celá kniha. Nie je prvoplánová, je originálna a predstavuje niečo, čo na slovenskom knižnom trhu ešte nikdy nebolo.

Kým prvá kniha sa venuje v prvom rade receptom, návratu k rodinnému stolu a aj zachovávaniu tradícií, Bohémky nie je kuchárska kniha, hoci recepty v nej jednoznačne zohrávajú svoju úlohu. Sú však iné, výnimočné a na stole by ste ich určite nenašli každý deň. Prečítajte si rozhovor s autorkou Luciou Chrenko, ktorá prezradila aj to, prečo sú u nej v rodine dôležité rodinné šperky.

Čo Vás priviedlo k tomu, že ste začali pracovať na knihách? Aký bol prvotný podnet?

Prvú knihu som písala počas materskej. Zistila som, že veľa ľudí má sen napísať knihu, ja som však taký sen nikdy nemala. Chytila som sa šance a začala som pracovať v domácich podmienkach z toho, čo som mala a z toho, čo som vedela. Od začiatku som písanie brala tak, že nemám čo stratiť, ale nevedela som si predstaviť, že knihu nedokončím. Prvá kniha pre mňa bola ako psychohygiena v rámci voľného času a tým pádom ma nič netlačilo, nemala som žiadne deadliny, bolo to len také hranie, no nakoniec kniha vyšla.

Aké boli prvé odozvy na Vašu knižnú prvotinu?

Keď som to celé pripravila, ponúkla som knihu do rôznych vydavateľstiev, ale nestretla som sa so žiadnym úspechom, knižné plány nepustili. Ponúkla som niečo mimo štandardov, urobila som knihu, ktorá bola kuchárska, ale nebola iba o varení. Pripravovala som sa teda na to, že to môže byť naozaj blamáž. Keď tá kniha vyšla, ľudia ju prijali neuveriteľne, doteraz tomu nerozumiem. Asi tomu prispel aj názov Tak ma mama naučila, keďže slovo mama je ako nejaké zaklínadlo a chytí ľudí za srdce. Tak ma mama naučila hovorí o tom, že ma naučila mať úctu k tradíciám, rodine. Odozvy teda boli veľmi príjemné a prekvapujúce, keďže o dva mesiace musela kniha vyjsť v dotlači a stále sa predáva. Bola to diera na trhu.

Vaša prvá kniha s názvom Tak ma mama naučila spája staré rodinné recepty, ktoré ste sa rozhodli predstaviť všetkým, ktorí milujú varenie a tradičnú kuchyňu. Bol práve úspech prvej knižky to, čo Vás priviedlo k napísaniu druhej?

Prvá knižka bolo niečo, čo ku mne len tak prišlo, nebol to môj sen. Ale keby som niekedy mala sen napísať knihu, bola by presne ako Bohémky. Bola by malá, bola by spratná, hocikam si ju môžem zobrať, má rôzne témy, okulahodiace obrázky. Proste všetko, čo žena potrebuje, kým napríklad čaká na syna, aby ho vyzdvihla zo škôlky alebo má pre seba polhodinu a ide na kapučíno. Má veľkosť kabelky a jednoducho to je kniha do kabelky. 

Aký bol proces tvorby?

Zobrala som si papier a začala som si písať, o čom by som vlastne chcela písať. O tom aj o tom a všetko to začínalo O, vznikol taký celý zoznam. Začala som si inštinktívne vyberať, o čom som chcela napísať, pričom vznikli krátke texty. Zrazu som si uvedomila, že používam slová, ktorým možno nemusí každý rozumieť, napríklad vintage alebo cru. Začala som sa v tých textoch zrazu vŕtať, napríklad aj vo význame slov, hľadala som vysvetlenie alebo zaujímavosť.

Ako dlho Vám trvalo, kým ste knihu „dali dokopy“?

Prvú a aj druhú knihu som robila dva roky. Texty som robila jeden rok a ďalší rok som riešila ďalšie procesy okolo toho. Zhrnula by som to tak, že dva roky trvala doba odkedy som si sadla k počítaču a začala písať, až dokým si ľudia knihu mohli kúpiť.

Jedna z častí knihy sa venuje aj Vašim rodinným šperkom. Majú vo Vašej rodine špeciálnu históriu?

Osobne si myslím, že O rodinných šperkoch je fenomenálna kapitola a veľa ľudí sa nad tým asi zamyslí, keďže nie som z rodiny zlatníka ani zo žiadnej aristokratickej rodiny. Šperky ma ale fascinujú. Môj dedo veľa cestoval, bol futbalista a žil v zahraničí. Tým, že veľa cestoval, tak svojim ženám, teda mojej babke, svokre, mame a starým mamám nosil zlato, pretože v tom videl hodnotu. Také šperky tu v tej dobe neboli.

Moja mama ako prvorodená dcéra tiež dostala šperky. On si v tom dosť „liboval“ a mal vynikajúci vkus. Sú to šperky, ktoré som naozaj nikdy predtým nevidela. Niektoré som potom podedila aj ja. Myslím si, že keď dostanete šperk, ktorý je ešte k tomu aj zdedený, má úplne inú pridanú hodnotu a mne sa to veľmi páči. Ja síce nemám dcéru, ale syna, no už teraz mu hovorím, že dúfam, že si nájde dobrú ženu, aby som mala komu ten šperk odovzdať, pretože chcem, aby sa v našej rodine ďalej dedil.

Akým receptom ste sa venovali v druhej knihe?

V prvej knihe som sa venovala skôr takým obyčajne krásnym receptom na bežný deň. V druhej knihe robím všetko také výnimočné, preto aj recepty v Bohémkach také sú. Napríklad, keď píšem o torte. U nás v rodine som zatiaľ tortu nikdy nepiekla, pretože ešte stále neprišiel ten tichý súhlas, že ju môžem konečne napiecť, môjmu synovu ju robí moja mama. Kniha sa však nevenuje tým bežným koláčom, ale vyslovene zákuskom, napríklad punčovým rezom alebo parížskym rožkom, ktoré sú považované za niečo, čo sa podáva k nejakej špeciálnej udalosti. Bohémky sú z veľkej často o zákuskoch.

Na ktorej z Vašich kníh sa Vám pracovalo lepšie?

Z hľadiska textu bola pre mňa druhá kniha ťažšia ako prvá. Kuchárska kniha bola pre mňa ťažšia z obrazového hľadiska, no ťažšia na uchopenie textu bola určite druhá. Na textoch som pracovala vyše roka a chcela som, aby aj obrazová stránka knihy nebola prvoplánová.

Preto som zvažovala viacerých ľudí a umelcov. Pomohla mi česká umelkyňa, na ktorú som náhodou narazila a ktorá vytvorila vtipné a priznané koláže fotografií z detstva, na ktorých som ja, môj manžel alebo moja mamina. Do týchto fotografií vždy pridala niečo navyše, je to veľmi humorné a originálne.

V čom je kniha Bohémky odlišná od prvej knižky a čo ich naopak spája?

Prvá kniha hovorí o tom, že všetky vedomosti alebo základ vedomostí sa dedia od najstaršej ženy po najmladšiu. Preto sa opieram o prababku, babku, mamu. V Bohémkach však tvrdím, že to ide aj naopak. Múdre mamy počúvajú aj svoje dcéry, pretože sa od nich môžu veľa naučiť. Knihy sú teda taký zrkadlový pohľad, že je to neustála výmena medzi ženami. Okrem ostatných vecí za veľký rozdiel považujem práve to, že prvá kniha odkazuje k takej peknej obyčajnosti, krásnej každodennosti, Bohémky sú proste upgrade pre niekoho, kto po koláčoch hľadá ďalšie recepty odo mňa, tak ponúkam tieto zákusky, ktoré naozaj nerobím každý deň a sú výnimočné.

Keby ste mohli knihu Bohémky zaradiť do nejakého žánru, ktorý by to bol?

Tým, že Bohémky sú kniha veľmi inovatívna, nemá úplne žáner. Svoj žáner si nájde časom. Ja by som to nazvala niečo ako literárna gastronómia, lebo píšem aj o jedle, ale úplne inak. Zapájam všetky zmysly, ktoré sa len dajú, nielen oko, čo číta, ale aj sa snažím sa zapájať všetky, aj chuť, aj sluch, aj čuch.

Už Vaša prvá kniha odkazuje na to, že rodiny by sa mali vrátiť k spoločnému stolu. Darí sa Vám túto tradíciu udržiavať u Vás doma aj napriek súčasnej situácii?

Ako som spomínala, mňa to naučila moja mamina, že rodina sa stretáva za stolom, to je taká jej veta a áno, darí sa nám to. Samozrejme, že táto uponáhľaná doba, plus ešte pandemická situácia, nám všetkým veľa vecí zmenila, ale ja sa rada stretávam za stolom a myslím si, že by to tak malo byť.

Aký odkaz nesie vaša druhá kniha?

My s mamou máme zaužívaný jeden deň v týždni, kedy sa stretávame nie u nej, nie u mňa, len my dve ako ženy a máme aj rozhovor ako dve ženy, dve kamarátky. Je to pre nás veľmi vzácna chvíľa a snažíme sa tento jeden deň v týždni dodržať a mať pre seba aspoň hodinu, kedy máme ženskú chvíľu. Nabíja ma to energiou. Často spomínam, že sme si s mamou prischli, ale ono je to tak preto, lebo sme jediné ženy v rodine, okolo nás je čisto mužský svet.

Preto sa stretávame mimo domu a riešime ženské, bohémske, veci. Jeden rozhovor ma nabije na ďalší týždeň. Preto si myslím, že je dôležité nielen si nájsť čas stretnúť sa pri stole ako rodina, ale nájsť si aj ženskú chvíľu s maminou, lebo je veľmi ľahké spadnúť do víru tejto doby. Je to proste myšlienkový únik od sveta povinností, je to také krásno. Aj na základe toho som pripravila Bohémky, aby každá žena mala takú chvíľu sama so sebou alebo s kamoškou či maminou, aby sa to krásne, čo vieme iba my, sa stále zveľaďovalo.