Dominikine recepty po východniarsky miluje celé Slovensko

Dominika sa narodila v Poprade, no v detstve sa mnohokrát sťahovala. Dokonca aj na „maďare“, ako sama hovorí. Mamku má od Košíc a ocka od Nových Zámkov, no stretli sa pod Tatrami.

O chvíľu bude mať 28, no stále sa cíti na čerstvých 20. V roku 2017 sa stala hrdou maminou a momentálne uraduje na rodičovskej dovolenke. Dominiku možno poznáte aj ako autorku vynikajúcich receptov, ktoré píše po východniarsky, vtipne a vždy veľmi trefne. Okrem varenia však aj rada tvorí a dokáže vyrobiť aj úžasnú ručne maľovanú rifľovú bundu, ktorú by vám závidela každá kamoška.

Momentálne sa s trojčlennou rodinkou presťahovali do rodinného domčeka v Poprade a splnili si tak malý sen. My sme sa rozhodli Dominiku osloviť, pretože jej recepty sú niečím čarovné. Určite ste sa s nimi už stretli, no Dominiku možno nepoznáte. Dnes vám ju v rozhovore predstavíme. Najviac jej príspevkov nájdete na Facebooku v skupine Navareno na Vychodze.

Ako vám napadlo, že začnete písať recepty vo východniarčine?

Tak toto mi napadlo úplne spontánne. Zo začiatku som postovala recepty klasicky, fotka a pár riadkov, plus stručný recept. Neskôr mi to nedalo, keďže ja som taká celkom papuľa, a úplne že najlepšie v riadkoch, kedy bez prerušenia môžem napísať to, čo mi ide hlavou. Tak som jednoducho začala svoje varenie rozpisovať do detailov. Poväčšine totiž zažijem okolo toho celého hromadu situácii, nad ktorými sa častokrát aj sama, či už sebe, či okolnostiam, smejem.

No a postupom času keď mi začali pribúdať „lajky“ a pozitívne komentáre od ľudí, ktorým som jednoducho zlepšila deň, začala som si po sebe tie recepty x-krát dookola čítať. No a v jednom momente som sa pristihla, že sa smejem sama na vlastnom príspevku, ba čo viac, v hlave som si ho čítala po východniarsky, aj keď bol napísaný v spisovnej slovenčine. No a tam to začalo. Povedala som si, že to budem písať tak ako to cítim, a teda, východniarsky.

Ako ste s varením začali? Bavilo vás to odmalička alebo ste sa k tomu nejako postupne dopracovali?

Tak od malička asi ani nie, to som bola radšej niekde vonku alebo pri koňoch. Ono sa to postupne ku mne dostalo, keď som asi v 19-tich začala pociťovať chuť sa osamostatniť. Odsťahovala som sa jednoducho od rodičov, lebo som chcela byť sebestačná, mať svoje pravidlá, mať svoj poriadok aj bordel bez otázok „kedy prídeš“, „s kým ideš“ a „kde si bola“. Boli obdobia, kedy som veľa pracovala a teda moje kulinárske zážitky mi sprostredkovávali poväčšinou len reštaurácie, ale už keď som mala sem-tam čas a bola som vyslovene pár dní doma, tak som si nakúpila samé špecialitky a rada som si už vtedy vyvárala dobré jedlá.

Ale toto „echt“ varenie ma svojím spôsobom unieslo až vtedy, keď som koncom roku 2015 spoznala svojho partnera, s ktorým som po prvýkrát začala zdieľať spoločnú domácnosť. Začala som variť nie len pre seba, ale aj pre niekoho druhého, a keďže ma zakaždým veľmi tešil pocit, keď mu chutilo, tak ma to bavilo viac a viac.

Čo varíte najradšej?

To je ťažká otázka. Ja varím najradšej to, na čo mám v daný deň náladu. Niekedy je to z otvorenej kuchárskej knihy, niekedy vymýšľam za chodu, a niekedy si na niečo robím chuť aj týždeň, následne zoženiem potrebné suroviny a varím. Konkrétne jedlo asi nemám také, skôr také čo neznášam variť a to sú langoše, lebo je okolo toho veľa bordelu a málo muziky a sladké venčeky s odpaľovaného cesta. To bol horor.

Vo svojich príspevkoch často spomínate aj manžela, čo na to hovorí? Aký je stravník?

Zatiaľ ešte nie sme manželia, čo dúfam že raz budeme, ale ten je spokojný. Ten ma stále chváli že navarím aj z ničoho skvelé jedlo. On ma pochválil aj za také jedlá, za ktoré som sa ja sama hanbila. Občas sa totiž stane, že sa mi niečo nepodarí. Zje asi všetko, okrem mnou obľúbených morských plodov. Tie keď si urobím, tak na mňa zazerá že ako to môžem jesť. Je to skôr taký syrovo-hranolkový a hamburgerovo-mäsový typ. Nemá rád paradajkovú či už polievku alebo omáčku s plnenou paprikou na sladko, ktorú ja milujem tiež. Ale keď sme pohnevaní, resp. keď sa hnevám za niečo ja na neho, tak zje dokonca aj tú.

Napadlo vám niekedy, že by ste si založili blog alebo niečo podobné?

Po pravde, skôr som sa pohrávala s myšlienkou nazbierať všetky tie moje úsmevné recepty a raz ich zviazať do knihy. Dnes je už ale veru iná doba a čím ďalej tým viac ma ľudia oslovujú s tým, aby som začala s vlastným blogom. Nebránim sa však ani tomuto nápadu, ak by to ľudí naďalej bavilo a naďalej by som si v budúcnosti čítala tú haldu pozitívnych komentárov so slovami, že niekomu rozveselím smutný deň, či vyčarím úsmev, rozosmejem o polnoci, že si až rodinu pobudia, čítajú to susedom, kamarátkam, babkám, alebo mi príde kedykoľvek aj súkromná správa v ktorej mi ľudia ďakujú za pozitívnu energiu, či už do nemocnice či do ťažkých životných chvíľ, nedbám a kvôli tomuto možno do toho raz pôjdem.

Stretli ste sa aj s negatívnou reakciou?

Ale áno pravdaže, ja rešpektujem že východniarčina nie je pre každého, a že nie každý jej rozumie. Ale ono sa dá aj normálne povedať a poprosiť o preklad, ktorý som vždy poskytla ľuďom, ktorí oň mali záujem. Rešpektujem aj fakt, že nie každému sa tento štýl podania môže páčiť, ale veď predsa, ak sa mi niečo nepáči, tak to nebudem čítať nie?

Nekúpim si v obchode pomaranče, keď ich nemám rada, ale ich obídem a kúpim si to, čo rada mám. Preto takéto reakcie beriem na úplne ľahkú váhu, ba častokrát si z nich urobím proste srandu. Sú ľudia, ktorí ma chytajú za slovíčka, lebo u nich sa to nepovie tak, ale inak. Na to vždy reagujem, že „v každom dvorku še inak povi,“ čo je pravda. Potom sú aj takí, čo pátrajú po tom, aký druh východniarčiny to je, keďže ja ako „z kade ruka z kade noha“ používam rôzne druhy tohto veľmi rozmanitého nárečia. A potom sú aj takí, ktorých dookola rozčuľuje, že nepíšem všade mäkké ,,i”, no a potom sú takí, ktorí tento dialekt z duše nenávidia a cítia zakaždým potrebu to patrične aj vyjadriť. Tých mám paradoxne najradšej, pretože ich odbijem vždy s veľkou chuťou a častokrát práve po východniarsky.

Čo by ste odkázali (vo východniarčine) ženám, ktoré by chceli vedieť výborne variť a až tak dobre im to nejde?

Ta lem teľo by som odkazala, že net takej gazdiňky na švece ktera varic nezna, ale lem takej, kterej še varic nechce a kemu še chce, ten še nauči, abo ešči lepši, chto je lačny navari aj obed šmačny (smiech).