84-ročný deduško pozýva na rande svoju manželku už 30 rokov. Jeho slová sa vám vryjú do srdca a neudržíte slzy

Tento príbeh sme našli náhodou, no dostal nás. Toto je láska, o akej už v dnešnom svete len tak nepočujeme. Jasné, sú manželstvá, ktoré držia celé roky a tú lásku jednoducho vidieť. Aj tak sa mi zdá, že takáto láska sa stáva čím ďalej tým väčšou raritou.

„Sedím v MHD a po čele mi napriek klimatizácii tečie pot. Hoci je ešte len koniec mája, slniečko preukazuje silu ako mladík v rozkvete, s ktorým my všetci, vrátane klimatizácie v MHD , prehrávame na plnej čiare. Otvoria sa dvere a spolu s vonkajšou horúčavou vstúpi dnu starký. Neverím vlastným očiam- zatiaľčo my vzdycháme oblečení v kraťasoch a tieločkách nad tou nečakanou horúčavou, on vojde v košeli s motýlikom, saku a dlhých nohaviciach, pozapínaný a upravený ako …“

-Môžem si prisadnúť? – spýta sa ma.
Prikývnem a zahľadím sa na kytičku nezábudiek v jeho trošku sa trasúcich dlaniach. Má ju zatočenú v mokrom servítku a mikroténovom vrecúšku, omotanom dolu okolo stoniek, aby nezábudky mali dosť vlahy. Deduško si všimne môj pohľad a rozhovorí sa.
– To je pre moju manželku. Mám rande, ako každý pondelok už desiatky rokov.
Udivene sa spýtam na jeho vek a on sa zasmeje ako roztopašný mladík, tešiac sa, ako ma prekvapil:
– 84. Oženil som sa, keď som mal 23. Sme spolu 61 rokov.
-A to ešte vždy chodíte na rande?
-Každý pondelok.– povie a tvárou mu preletí úsmev, ktorý ho na moment urobí celkom mladým. Taký úsmev má len zamilovaný človek, pomyslím si.
-Viete, keď nám vyrástli deti a rozleteli sa do sveta, manželka ostala zrazu taká smutná a cítila sa sama. A tak som ju znovu začal pozývať na rande- od jej 50-tky som nevynechal ani jeden jediný pondelok. Začalo sa to na jej narodeniny- a spravil som to presne, ako keď sme boli mladí– vyštafíroval som sa do obleku, natrhal u nás pri potoku nezábudky a zaklopal som na dvere vlastného bytu. Keď mi prišla otvoriť, mal som za chrbtom tú kyticu , uklonil som sa a požiadal ju o rande. Pozval som ju. Smiala sa a aj si trochu ťukala na čelo, ale keď som vytiahol nezábudky, tak neodolala- sú to kvety, ktoré sme mali v svadobnej kytici- nemali sme peniaze, ale pivónie,nezábudky a biele tulipány sme mali v záhrade vždy a tak som jej tú kyticu vlastnoručne uviazal a ona zase mne pierko. No- a tak išla. A odvtedy ju pozývam na rande každý pondelok. Už 30 rokov.

– A vždy jej donesiete kvety? –
-Samozrejme, je to taký náš spoločný rituál- ona vezme kvety, dá ich doma do vázy a potom ideme- na piknik, do parku, do kina, do čitárne,do reštaurácie, alebo sa len tak poprechádzať držiac sa za ruky a rozprávajúc- nikdy som jej dopredu neprezradil kam. Doma nás potom čakajú tie kvety a keď už začínajú vädnúť, je blízo pondelok a čas na nové rande. A tak mám šťastnú ženu a rozkvitnutú domácnosť.

-A vždy idete v obleku?

-Jasné a moja žena vždy v svojich najlepších šatách. Tak to predsa má byť, keď gentleman žiada o rande krásnu dámu.
-To fakt vždy odídete zo svojho bytu a potom s kyticou v ruke klopete na vlastné dvere? Aj keď máte kľúč?– žasnem.
-To, že nám dáma dala kľúč ku svojmu srdcu, neznamená, že je pre nás stále dokorán.– povie a usmeje sa.-Áno, vždy zaklopem. A vždy je na nej, či mi otvorí. Hoci posledné mesiace už je to inak.– tvárou mu prebehne smútok a ja sa zľaknem, že tie kvety nosí každý pondelok niekam na hrob. Ale nie.
– Moja žena ochorela. Má Alzheimera a ja sa už o ňu nedokážem starať sám. Máme doma opatrovateľku, ktorú nám zaplatili na 24 hodín denne deti. Manželka už nevie ani moje, ani svoje meno. Nerozlišuje mnoho vecí a nepamätá si takmer nič z toho, čo sme spolu zažili.
-A vy aj tak chodíte zháňať kvety a beriete ju každý pondelok na rande?
-Viete, išlo to postupne. A máva dobré dni a zlé dni. No bez ohľadu na to, aký deň práve máme, každý pondelok zaklopem na dvere nášho domu, otvorí mi opatrovateľka, ktorá má pred sebou moju drahú. Tá sedí na vozíčku a vždy, keď uvidí tie kvety, akoby sa jej na okamih rozjasnil zrak, keď jej ich ukladám do lona. Pozvem ju na rande, a aj keď nevie, čo to slovo znamená, zoberiem ju von. Keď už som to chcel pred časom vzdať, spýtal som sa jej medzi dverami, či vie kto som a kam ideme. A ona mi povedala: Si ten, kto mi nosí kvety. Ten, kto ma má rád. Možno nevie, kto je a nevie ani, kto som ja, nepamätá si, čo sme spolu prežili a každý deň zažívame, no kým nám bude dopriate stretnúť sa v nebi s jasnou dušou a srdcom, budem pre ňu ten, kto ju miluje. Nemusím mať meno. Aj tak vie, kto som. Na lásku sa nezabúda.

Povie starký a vystúpi skôr ako ja. A ja tam sedím a sledujem starého pána v obleku ako s kyticou nezábudiek kráča na rande a som strašne vďačná, že som ho stretla.
Pretože je ďalším človekom v mojom živote, od ktorého som sa naučila niečo o bezpodmienečnej láske. Ak by miloval na svojej žene to, ako vyzerá, alebo to, kým je, alebo kým bola- nikdy by nedokázal takéto niečo.