S pribúdajúcim vekom sa to zhoršovalo a nakoniec sa ukázalo, že jej správanie súvisí s jej mentálnou poruchou. Žena vysvetlila: „Až keď som sa dostala do tínedžerského veku a jej extrémne zmeny nálady začali prechádzať do psychózy, bolo nám všetkým jasné, že je skutočne vážne duševne chorá.“
„Keď začala úplne strácať kontrolu nad realitou, prvýkrát som s ňou pocítila súcit,“ prezradila žena a pokračuje: „Videla veci, ktoré nikto iný nevidel, stávala sa čoraz paranoidnejšou a bola sama pre seba nebezpečenstvom. Niekedy v tichých chvíľach vyjadrila ľútosť nad niektorými hroznými vecami, ktoré povedala a urobila iným. Až vtedy som pochopila rozsah toho, s čím vnútorne bojovala. Niekde tam bola nežná osoba, ale život a nedostatok pomoci (a áno, do istej miery aj neochota prijať pomoc, keď bola ešte schopná o ňu požiadať) ju vo vnútri zmenili, až ju choroba úplne pohltila.“
Až neskôr žena pochopila, ako veľmi dokáže závažná duševná choroba zmeniť človeka a že je niekedy náročné súcitiť s ľuďmi a milovať ich, keď trpia takouto chorobou. Ľudia ako jej babka môžu byť agresívni, nepríjemní a závislí na iných ľuďoch. V najhorších prípadoch môžu robiť až veci, ktoré sú neodpustiteľné.
„Nemusíme mať radi človeka, aby sme ho milovali, alebo aby sme mu pomáhali,“ uzavrela žena, ktorá dnes už vie, že nikdy úplne nebude vedieť, čo sa odohrávalo v hlave jej babky.
Nahlásiť chybu v článku