Nedávno Slovenskom otriasol hrozný prípad, kedy bol asi 15 ročný chlapec, ktorý bol zrakovo aj sluchovo postihnutý doslova vyhodený majiteľom motorestu a to z dôvodu, že mal so sebou vodiaceho psíka. Informovala o tom žena na Facebooku, kde zdieľala status, ktorý sa okamžite začal šíriť ďalej.
Najhoršia na tom celom bola reakcia chlapca, ktorý sa na konci rozplakal a ospravedlňoval sa svojej mame za to, že je postihnutý. Z toho sa dvíha žalúdok zrejme každému, kto má v sebe aspoň trochu empatie. Status uverejňujeme aj s fotografiou, aby sa dostal čo k najviac ľuďom. Takéto správanie zo strany majiteľa je totiž neprípustné aj z toho hľadiska, že vodiace psy majú vstup do podobných zariadení povolený.
Toto píšem so slzami v očiach, lebo toto je Slovensko. Toto je naša ľudskosť v praxi. Takto si tu navzájom uľahčujeme život jeden druhému… .
Pred pár dňami sme sa zastavili naobedovať na Motoreste Dubník pri diaľnici v Lovčiciach. Vonku boli stoly prázdne, vo vnútri sedeli ľudia len pri dvoch stoloch, ostatné bolo všetko prázdne. Obsluhoval tam starší pán. Po chvíli vošli dnu starí rodičia s dcérou a vnukom. Vnuk mohol mať do 15 rokov. Mal bielu paličku, načúvací prístroj a ku tomu vodiaceho psa- labradora. Pes pokojný, mierny. Pán sa slušne spýtal čašníka, či sa môžu naobedovať a zobrať i psa. Čašník razantne odmietol, nemôžu sa so psom najesť dnu. Na moje prekvapenie ani vonku, vraj tam on neobsluhuje.
Pán sa mu ešte snažil vysvetliť, že psík je na podobné zvyknutý a na to vychovaný, nepomohlo. Rodina sa zobrala a šla pokojne preč. Bolo na nich vidieť, že sú unavení zrejme po dlhšej ceste, no bez slova odišli von, žiadna hádka, žiadne urážky.
Vstúpili me do toho my a spýtali sa čašníka, ako je možné, že nechce pustiť dovnútra vodiaceho psa? On povedal, že to je zákon. Spýtali sme sa ho aký zákon? Zákon predsa jasne dovoľuje vojsť do stravovacích zariadení so slepeckým psom! On povedal, že má také nariadenie. Tak sme sa spýtali či je majiteľom toho motorestu? Povedal, že áno. Povedali sme mu, že tak to je potom len jeho vlastné nariadenie a je protizákonné! Odmietal sa s nami o tom ďalej baviť. Zrušili sme našu objednávku a odišli von aj my.
Rodina bola stále tam, pred podnikom. Povedali sme im, že nás to mrzí. Na to sa slepý chlapec rozplakal. To ma úplne zlomilo. Mamina ho chlácholila, no mne začali padať slzy spolu s ním.
Milý pán majiteľ zariadenia, toto nie! Je úplne jedno, kto z nás je psíčkar či nepsíčkar či psi patria alebo nepatria do reštaurácií, to je na inú diskusiu. Do vášho zariadenia ale prišlo hendikepované dieťa s jeho „pomôckou“, i keď bola živá. Pomôcka, ktorá má podľa zákona povolený vstup kamkoľvek. Lebo aj v našej banánovej republike, kde sú často nariadenia na úrovni stredoveku, je to v zákone jednoducho uvedené. Ja sa vyplačem, znesiem to, ustojím ako dospelý človek. Vidieť ale plakať slepé dieťa, ktoré sa ospravedlňuje vlastnej mame vlastne za to, že je slepé, že s ním má starosti, to je už prisilná káva. Kiežby sa ku vám takto nikto nikdy nezachoval, lebo aj ten pes mal v tom momente v sebe viac ľudskosti ako vy sám! Je 21. storočie! A opovážte sa obhajovať tým, aký bol pes. Ten mal na sebe potrebné označenie. Bol úžasne dobrý, poslušný a evidentne plne socializovaný. Opäť v tom momente na rozdiel od vás! Kde ste dali srdce??? Kde je súcit? Kde je obyčajná ľudskosť?
Nahlásiť chybu v článku