Existuje skupina vecí, o ktorých sa jednoducho nehovorí. Nikto nevie presne povedať, prečo to tak je, no skupina tém, ktoré sú tabu. Vtedy prichádzajú na scénu veľmi otvorené mamy.
Matka pod prezývkou mama inkognito ukazuje, že materstvo nie je len smiech a radosť. Je to únava, pochybovanie o sebe a neustála potreba niekomu dieťa dať a ísť radšej na víno alebo ujsť na druhý koniec republiky. A práve o tom hovorí mama Elina, ktorá píše svoj blog veľmi otvorene.
Šťastná mama, šťastné dieťa
„Moje dieťa ešte nehrá na husle, aj keď má už sedem mesiacov! Ale je čas… Odkiaľ akože pochádzajú tieto súťaže medzi matkami v zručnostiach ich detí? Myslíte si, že keď svoje dieťa do niečoho nútite, stane sa múdrejším a inteligentnejším? Dieťa sa proste musí rozvíjať, ale šťastná musí byť aj matka. Jednoducho: šťastná mama = šťastné dieťa.“
Súťaž, kto viac trpí
„Dnes ma všetci bombardujú. Stretla som matku môjho spolužiaka. Pýtala sa ma, ako dlho som rodila. Lebo ona rodila 30 hodín. Pýtala sa ma na spánok. Lebo ona nespala tri roky. Pýtala sa ma či mi niekto pomáha, lebo jej nepomáhal nikto. Ukončila to tým, aké sme hrdinky, že sme to zvládli všetko samy. Preto mi napadlo, že okrem súťaži vo vývoji existuje aj súťaž matiek v utrpení.“
Nikdy svoje dieťa neopustím
„Rozdeľujem svoj život na predtým a potom. Vtedy sa vo mne všetko búri. Hovorím si, že by bolo lepšie, keby som dieťa nemala a potom si hovorím, že ho nadovšetko milujem. Snívam o tom, že by som sa chcela poriadne vyspať a potom, keď moje dieťa spí dlhšie ako ja, teším sa, že má dostatok spánku. Snívam o dovolenke bez dieťaťa, a potom premýšľam, že ho nikdy neopustím. Pripíjam si teda vínom na všetky matky, ktoré váhali, keď chceli mať dieťa. Je to normálne.“
Milujem ho, aj keď ho mám plné zuby
„Ako sa nemôžete tešiť z materstva? Veď je to tvoja krv! Tvoj malý syn. Musíš byť každú chvíľu šťastná. Nabudúce, keď mi toto zase povie niekto, kto upadol do šialenstva, mal by si asi prečítať tento príspevok. Milujem môjho muža. Ale keby sme spolu boli 24 hodín denne, 7 dní v týždni, spolu vstávali, išli do sprchy, čistili zuby, jedli spolu, všade chodili spolu a tak ďalej, tak by som ho asi neznášala. Môj syn sa v noci zobudí aj stokrát, čiže všetko, čo spolu robíme, je často sprevádzané krikom. A milujem ho. Len čakám na to, kedy už konečne vyrastie.“
Popôrodná depresia
„Prvý mesiac po narodení som myslela len na jednu myšlienku. Prečo ho nemilujem? Bála som sa to priznať. Začala som chodiť na terapiu. Dozvedela som sa však, že prvý rok je to normálne a prežíva to množstvo žien. Jednoducho sa potrebujete obrátiť na niekoho, kto vám môže pomôcť. Verte tomu, môžete milovať aj niekoho, kto vás pri pôrode dlhé hodiny týral.“
Nie je dovolenka ako dovolenka
„Jeden deň v živote mamy. Ráno sa začalo ako vždy. Nakŕmila som syna. Vymenila plienku. Obliekame sa. Môj syn kričí, ako keby ho rezali. Išli sme vonku, ku veterinárovi po injekcie pre psa, potom do obchodu. Prídeme domov, prezliekame sa. Pripravila som jedlo pre manžela a popri tom som sa starala o to, aby môj syn nespadol. Zase sa obliekame a plačeme a vymieňame plienky. Ideme von, počas chôdze pijem kávu a jem sendvič. Prišli sme domov, vymieňame plienky. Zalejem si čaj. Pijem ho studený. Syn kričí. Ja kričím. A potom mi zrazu dôjde, že som vraj na dovolenke.“
Mamička zverejňuje rôzne príbehy zo svojho života na materskej a rozpráva aj o veciach, o ktorých sa mnohí ľudia boja hovoriť. Jednou z nich je aj popôrodná depresia.
Nahlásiť chybu v článku